Vo štvrtok, 23. mája 2013, pri rannej
omši, predniesol pápež František slová, ktoré by nemali zostať bez výraznej
odozvy, pretože ich považujem za prelomové. Hlava katolíckej cirkvi vyslovila
presvedčenie, že ateisti nie sú druhoradí ľudia a treba k nim pristupovať
ako k dobrým ľuďom. Toto zdanlivo banálne vyhlásenie je radikálnou zmenou
v doterajšom prístupe Vatikánu a nič na tom nemení ani fakt, že
vatikánsky hovorca Thomas Rosica sa rýchlo poponáhľal skorigovať pápežove slová
dôrazným pripomenutím, že ak ateisti neprijmú Ježiša, všetci sa dostanú do
pekla.
Pápežove slová sú výnimočné
a signalizujú, že tento muž si želá ozajstnú zmenu a že to nebude mať
ľahké. O to viac ho treba podporiť. O to viac je dôležité, aby
v tejto chvíli nevychádzali od ateistov posmešky, že ich sa to netýka, ale
aby sekulárni humanisti pozitívne zareagovali na najústretovejšiu výzvu na
dialóg medzi veriacimi a neveriacimi, akú sme kedy z úst pápeža
počuli. Nie je to totiž samozrejmosť. Františkov predchodca Benedikt XVI. ateizmus
tvrdo odsudzoval a nerobil pritom nič iné ako pápeži pred ním.
Prenasledovanie ateistov má svoje hlboké
historické korene a siaha až do antiky. Ateisti boli v dejinách väčšinou
spoločnosti vždy stotožňovaní so zradcami, komunistami a vrahmi. Niet divu, že predsudky
voči neveriacim nabrali obrovské až mytologické rozmery. A nemalo by prekvapovať
ani to, že Adolf Hitler po nástupe k moci zakázal všetky voľnomyšlienkárske
organizácie a vyhlásil: „Ujali sme sa boja proti ateistickému hnutiu, a to
nielen v teoretických deklaráciách: nech nikto nepochybuje, že ho udupeme.“
Podľa presvedčenia väčšiny kresťanov ateista nemá svedomie ani zásady. Vraj aké
by asi mohol mať, keď neverí v Boha. Pritom stotožňovanie ateizmu s konzumným
spôsobom života je absurdné porovnávanie nesúvisiacich kategórií – je to niečo
podobné, ako keby som stotožňoval kresťanstvo s rybármi a prostitútkami, pričom
vieme, že jadro leží niekde úplne inde. Podobne aj ateizmus sa vzťahuje iba a
len na nevieru v Boha, rovnako ako teizmus na jeho existenciu. Nič iné z toho vyvodiť
nemožno.
A čo na Slovensku? V relácii
Slovenskej televízie 25. septembra 2008 o úlohe morálky v spoločnosti
(do ktorej boli pozvaní zástupcovia všetkých cirkví vrátane moslimského imáma –
ale nie ateisti) sa kresťanskí fundamentalisti vzácne zhodli s moslimami, že
najväčšou hrozbou súčasného sveta nie sú vlastne ani teroristi, ale – ateisti.
A aby toho nebolo málo, úplne to zaklincoval vtedajší mladý doktorand Katedry
žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku a dnes oveľa známejší
cirkevný analytik Imrich Gazda, ktorý sa vyznal, že by mal radšej za suseda
moslima ako ateistu... Pred niekoľkými rokmi biskup Žilinskej diecézy Tomáš
Galis a spišský diecézny biskup František Tondra vydali vyhlásenie, v ktorom
uvádzajú, že pluralitný sekularizmus ničí kresťanské hodnoty slovenskej
spoločnosti. V podstate ich k tomu posmelilo spoločné vyhlásenie pápeža
Benedikta XVI. a hlavy gréckej pravoslávnej cirkvi zo 14. decembra 2006, v
ktorom vyzvali na spoločný boj kresťanov proti sekularizmu, ktorý považujú za
najväčšiu hrozbu modernej európskej spoločnosti. Nie sú v tom sami. Saudský
kráľ Abdulah, hlava jednej z najodpornejších diktatúr na svete, vyzval pred
piatimi rokmi monoteistické cirkvi, aby sa spojili proti ateizmu. Je
pozoruhodné, že vzápätí sa všetci duchovní predstavitelia zasadzovali za
medzináboženský dialóg – sekulárni humanisti sa však pod ich toleranciu zjavne
nezmestia.
Práve z týchto dôvodov má vyhlásenie
pápeža Františka historický význam. Čokoľvek, čo znižuje nedôveru a strach
medzi ľuďmi, považujem za dobrú vec. Keď Jorge Bergoglio hovorí, že kresťan sa
nesmie vyvyšovať nad ateistu a má s ním spolupracovať, že máme
pestovať „kultúru stretávania“, že ak budeme konať dobro, nakoniec sa naše
cesty spoja, prehovára z neho ten najšľachetnejší duch humanizmu, to
najlepšie, čo sa v ľudstve počas historického vývoja nazbieralo. Áno, aj
pred ním zaznamenávame formálne ústretové gestá voči židom, evanjelikom a pravoslávnym,
ale až pri tomto pápežovi cítiť, že to myslí úprimne. Jeho slová sú dôrazné a jednoznačné.
Už niekoľko dní po svojom zvolení vyzval na posilnenie dialógu s inými náboženstvami,
pričom výslovne zdôraznil, že má na mysli najmä dialóg s islamom, ponúkol olivovú
ratolesť Číne a ďalším krajinám, ktoré doteraz s Vatikánom nemali
nadviazané diplomatické vzťahy a už vtedy podotkol, že treba zintenzívniť
aj kontakty cirkvi s ateistami, aby rozdiely, ktoré nás rozdeľujú a zraňujú,
nikdy neprevážili nad túžbou budovať skutočne priateľské väzby medzi všetkými
ľuďmi.
Tento pápež je skrátka úplne iný formát.
Aj z týchto dôvodov má a bude mať veľa nepriateľov medzi
fundamentalistami všetkého razenia. Preto považujem za mimoriadne hlúpe
vyhlásenie Medzinárodnej aliancie ateistov, ktorá Františkovu poznámku, že i neveriaci
môžu prísť do neba, ostro odmietla s tým, že pápež im ponúka odmenu, ktorú
nielenže nechcú, ale ani neveria, že existuje... Nie som katolíkom, ale takéto
pyšné a márnomyseľné prejavy ma ani na sekundu nenechávajú na pochybách,
na ktorej strane v tomto prípade stojím. Samozrejme, celá situácia sa z pohľadu
neveriacich môže javiť komická, ak ju vnímajú doslovne ako ponuku niečoho, po
čom nie je medzi ateistami dopyt, ako pozvanie na zabíjačku pre vegetariána. Lenže
pápež František nebo neponúka (napokon, ani nemôže). Ponúka ruku na zmierenie a spoluprácu
a odmietnuť takéto gesto je skôr prejavom ľudskej malosti ako
principiálnym postojom. Uzavretosť, ktorá nepripúšťa, že by mimo našej komunity
nemohli byť dobrí ľudia, že by sme mali zlepšiť vzťahy s nimi, je ako múr,
ktorý vedie k vojnám a násiliu – varuje Jorge Bergoglio a ja s ním
nemôžem nesúhlasiť. Oveľa dôležitejšie a zmysluplnejšie ako delenie na
kresťanov a moslimov, veriacich a neveriacich, Slovákov a Maďarov,
Európanov a Číňanov, ľavičiarov a pravičiarov, chudobných a bohatých,
heterosexuálov a homosexuálov, je delenie na humánnych a nehumánnych ľudí.
A nepochopiť, že v zápase za humánnejší svet je pápež František náš
vzácny spojenec, je takmer definíciou ideologickej obmedzenosti a popretím
princípov sekulárneho humanizmu.
Katolícka cirkev ešte nikdy nemala pápeža,
ktorý by hlásal, že nie viera, ale morálka je cestou k spaseniu. Pre mňa
osobne je to len potvrdením tézy, ktorú dlhodobo presadzujem a zastávam:
že ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov sa nedokážu stretnúť a dohodnúť na
nejakej náboženskej platforme, ale len v priesečníku sekulárnej etiky. Ako
povedal 17. októbra 2000 na Pražskom hrade tibetský duchovný vodca dalajláma,
sekulárna etika neznamená apriórne odmietnutie náboženstva. Znamená len to, že
všetky duchovné smery majú rovnaké práva. „V každom prípade sa mi vidí, že
potrebujeme inú alternatívu, bez náboženského kréda, bez náboženskej viery.
Snažte sa posilňovať a presadzovať tieto základné dobré ľudské vlastnosti...
akými sú súcit, odpustenie, tolerancia, spokojnosť a sebadisciplína,“
povedal veľkoryso múdry muž, ktorý stojí na čele jedného z najväčších svetových
náboženstiev. A my už len dodajme, že je to jediná cesta k tomu, aby sme sa tu
navzájom nepozabíjali.
Vyhlásenie pápeža Františka počas
štvrtkovej rannej omše vysoko oceňujem a považujem ho za mimoriadne
významný krok správnym smerom, za veľmi hodnotný príspevok k porozumeniu medzi
ľuďmi. A ako nekatolík mu za tieto historické slová ďakujem a držím mu
palce.