Prelomový krok v dialógu medzi kresťanmi a sekulárnymi humanistami

     Vo štvrtok, 23. mája 2013, pri rannej omši, predniesol pápež František slová, ktoré by nemali zostať bez výraznej odozvy, pretože ich považujem za prelomové. Hlava katolíckej cirkvi vyslovila presvedčenie, že ateisti nie sú druhoradí ľudia a treba k nim pristupovať ako k dobrým ľuďom. Toto zdanlivo banálne vyhlásenie je radikálnou zmenou v doterajšom prístupe Vatikánu a nič na tom nemení ani fakt, že vatikánsky hovorca Thomas Rosica sa rýchlo poponáhľal skorigovať pápežove slová dôrazným pripomenutím, že ak ateisti neprijmú Ježiša, všetci sa dostanú do pekla.

     Pápežove slová sú výnimočné a signalizujú, že tento muž si želá ozajstnú zmenu a že to nebude mať ľahké. O to viac ho treba podporiť. O to viac je dôležité, aby v tejto chvíli nevychádzali od ateistov posmešky, že ich sa to netýka, ale aby sekulárni humanisti pozitívne zareagovali na najústretovejšiu výzvu na dialóg medzi veriacimi a neveriacimi, akú sme kedy z úst pápeža počuli. Nie je to totiž samozrejmosť. Františkov predchodca Benedikt XVI. ateizmus tvrdo odsudzoval a nerobil pritom nič iné ako pápeži pred ním.

     Prenasledovanie ateistov má svoje hlboké historické korene a siaha až do antiky. Ateisti boli v dejinách väčšinou spoločnosti vždy stotožňovaní so zradcami, komunistami a vrahmi. Niet divu, že predsudky voči neveriacim nabrali obrovské až mytologické rozmery. A nemalo by prekvapovať ani to, že Adolf Hitler po nástupe k moci zakázal všetky voľnomyšlienkárske organizácie a vyhlásil: „Ujali sme sa boja proti ateistickému hnutiu, a to nielen v teoretických deklaráciách: nech nikto nepochybuje, že ho udupeme.“ Podľa presvedčenia väčšiny kresťanov ateista nemá svedomie ani zásady. Vraj aké by asi mohol mať, keď neverí v Boha. Pritom stotožňovanie ateizmu s konzumným spôsobom života je absurdné porovnávanie nesúvisiacich kategórií – je to niečo podobné, ako keby som stotožňoval kresťanstvo s rybármi a prostitútkami, pričom vieme, že jadro leží niekde úplne inde. Podobne aj ateizmus sa vzťahuje iba a len na nevieru v Boha, rovnako ako teizmus na jeho existenciu. Nič iné z toho vyvodiť nemožno.

     A čo na Slovensku? V relácii Slovenskej televízie 25. septembra 2008 o úlohe morálky v spoločnosti (do ktorej boli pozvaní zástupcovia všetkých cirkví vrátane moslimského imáma – ale nie ateisti) sa kresťanskí fundamentalisti vzácne zhodli s moslimami, že najväčšou hrozbou súčasného sveta nie sú vlastne ani teroristi, ale – ateisti. A aby toho nebolo málo, úplne to zaklincoval vtedajší mladý doktorand Katedry žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku a dnes oveľa známejší cirkevný analytik Imrich Gazda, ktorý sa vyznal, že by mal radšej za suseda moslima ako ateistu... Pred niekoľkými rokmi biskup Žilinskej diecézy Tomáš Galis a spišský diecézny biskup František Tondra vydali vyhlásenie, v ktorom uvádzajú, že pluralitný sekularizmus ničí kresťanské hodnoty slovenskej spoločnosti. V podstate ich k tomu posmelilo spoločné vyhlásenie pápeža Benedikta XVI. a hlavy gréckej pravoslávnej cirkvi zo 14. decembra 2006, v ktorom vyzvali na spoločný boj kresťanov proti sekularizmu, ktorý považujú za najväčšiu hrozbu modernej európskej spoločnosti. Nie sú v tom sami. Saudský kráľ Abdulah, hlava jednej z najodpornejších diktatúr na svete, vyzval pred piatimi rokmi monoteistické cirkvi, aby sa spojili proti ateizmu. Je pozoruhodné, že vzápätí sa všetci duchovní predstavitelia zasadzovali za medzináboženský dialóg – sekulárni humanisti sa však pod ich toleranciu zjavne nezmestia.

     Práve z týchto dôvodov má vyhlásenie pápeža Františka historický význam. Čokoľvek, čo znižuje nedôveru a strach medzi ľuďmi, považujem za dobrú vec. Keď Jorge Bergoglio hovorí, že kresťan sa nesmie vyvyšovať nad ateistu a má s ním spolupracovať, že máme pestovať „kultúru stretávania“, že ak budeme konať dobro, nakoniec sa naše cesty spoja, prehovára z neho ten najšľachetnejší duch humanizmu, to najlepšie, čo sa v ľudstve počas historického vývoja nazbieralo. Áno, aj pred ním zaznamenávame formálne ústretové gestá voči židom, evanjelikom a pravoslávnym, ale až pri tomto pápežovi cítiť, že to myslí úprimne. Jeho slová sú dôrazné a jednoznačné. Už niekoľko dní po svojom zvolení vyzval na posilnenie dialógu s inými náboženstvami, pričom výslovne zdôraznil, že má na mysli najmä dialóg s islamom, ponúkol olivovú ratolesť Číne a ďalším krajinám, ktoré doteraz s Vatikánom nemali nadviazané diplomatické vzťahy a už vtedy podotkol, že treba zintenzívniť aj kontakty cirkvi s ateistami, aby rozdiely, ktoré nás rozdeľujú a zraňujú, nikdy neprevážili nad túžbou budovať skutočne priateľské väzby medzi všetkými ľuďmi.

     Tento pápež je skrátka úplne iný formát. Aj z týchto dôvodov má a bude mať veľa nepriateľov medzi fundamentalistami všetkého razenia. Preto považujem za mimoriadne hlúpe vyhlásenie Medzinárodnej aliancie ateistov, ktorá Františkovu poznámku, že i neveriaci môžu prísť do neba, ostro odmietla s tým, že pápež im ponúka odmenu, ktorú nielenže nechcú, ale ani neveria, že existuje... Nie som katolíkom, ale takéto pyšné a márnomyseľné prejavy ma ani na sekundu nenechávajú na pochybách, na ktorej strane v tomto prípade stojím. Samozrejme, celá situácia sa z pohľadu neveriacich môže javiť komická, ak ju vnímajú doslovne ako ponuku niečoho, po čom nie je medzi ateistami dopyt, ako pozvanie na zabíjačku pre vegetariána. Lenže pápež František nebo neponúka (napokon, ani nemôže). Ponúka ruku na zmierenie a spoluprácu a odmietnuť takéto gesto je skôr prejavom ľudskej malosti ako principiálnym postojom. Uzavretosť, ktorá nepripúšťa, že by mimo našej komunity nemohli byť dobrí ľudia, že by sme mali zlepšiť vzťahy s nimi, je ako múr, ktorý vedie k vojnám a násiliu – varuje Jorge Bergoglio a ja s ním nemôžem nesúhlasiť. Oveľa dôležitejšie a zmysluplnejšie ako delenie na kresťanov a moslimov, veriacich a neveriacich, Slovákov a Maďarov, Európanov a Číňanov, ľavičiarov a pravičiarov, chudobných a bohatých, heterosexuálov a homosexuálov, je delenie na humánnych a nehumánnych ľudí. A nepochopiť, že v zápase za humánnejší svet je pápež František náš vzácny spojenec, je takmer definíciou ideologickej obmedzenosti a popretím princípov sekulárneho humanizmu.

     Katolícka cirkev ešte nikdy nemala pápeža, ktorý by hlásal, že nie viera, ale morálka je cestou k spaseniu. Pre mňa osobne je to len potvrdením tézy, ktorú dlhodobo presadzujem a zastávam: že ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov sa nedokážu stretnúť a dohodnúť na nejakej náboženskej platforme, ale len v priesečníku sekulárnej etiky. Ako povedal 17. októbra 2000 na Pražskom hrade tibetský duchovný vodca dalajláma, sekulárna etika neznamená apriórne odmietnutie náboženstva. Znamená len to, že všetky duchovné smery majú rovnaké práva. „V každom prípade sa mi vidí, že potrebujeme inú alternatívu, bez náboženského kréda, bez náboženskej viery. Snažte sa posilňovať a presadzovať tieto základné dobré ľudské vlastnosti... akými sú súcit, odpustenie, tolerancia, spokojnosť a sebadisciplína,“ povedal veľkoryso múdry muž, ktorý stojí na čele jedného z najväčších svetových náboženstiev. A my už len dodajme, že je to jediná cesta k tomu, aby sme sa tu navzájom nepozabíjali.

     Vyhlásenie pápeža Františka počas štvrtkovej rannej omše vysoko oceňujem a považujem ho za mimoriadne významný krok správnym smerom, za veľmi hodnotný príspevok k porozumeniu medzi ľuďmi. A ako nekatolík mu za tieto historické slová ďakujem a držím mu palce.