nedeľa, 22. septembra 2013

Menej bojovať a viac milovať


     Tento víkend bolo Slovensko posadnuté sexom. V sobotu žiadali sexuálne menšiny uznanie svojich práv, v nedeľu žiadali katolícki aktivisti zákaz potratov a v horách sa začala jelenia ruja...

     Prepáčte, musel som to trochu odľahčiť, lebo dnes budeme hovoriť o takej vážnej téme, až sa zdá, že sa kvôli nej pozabíjame, hoci obe strany tvrdia, že to robia v mene lásky. Naozaj sa nechcem zaoberať hlúpymi obvineniami z toho či ono tábora, veď plamenných prejavov už bolo dosť. Čo si chcú títo ľudia vyčítať? Kričať na organizátorov Dúhového pochodu, že si tento deň zvolili naschvál, aby zatienili Medzinárodný deň mieru, je taký nezmysel, ako obviňovať organizátorov Národného pochodu za život, že ich heslo „bojujme za život“ súvisí s tým, že v nedeľu bol Deň ozbrojených síl SR. Ak si chceme rozumieť, musíme sa najprv počúvať a sledovať namiesto pochodov niektorých skupín v uliciach aj ich myšlienkové pochody, preto to zoberme pekne od počiatku (alebo od počatia – ako by si želali ochrancovia nenarodeného života).
 

     Radikálne právo na potrat sformulovala americká feministická filozofia a predovšetkým profesorka morálnej filozofie slávneho Massachusettského technologického inštitútu Judith Jarvis Thomsonová. V roku 1971 jej vyšiel v časopise Princetonskej univerzity Philosophy and Public Affairs legendárny článok nazvaný Obhajoba potratu. Myšlienky a argumenty tohto textu sa dajú zhrnúť do dnes už klasickej vety, ktorú po nej opakuje niekoľko generácií feministiek: Žena má právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s jej vlastným telom. Thomsonovej argumentácia nie je založená na populárnych hádkach, či a odkedy má plod právo na život – toto právo nepopiera. Tvrdí však, že toto právo nemôže byť oddelené od práv bytosti, ktorej telo plod využíva. Práve v tom vidím kameň úrazu a bod, v ktorom sa rozchádzam s oboma súperiacimi tábormi.

     Nie som zástanca potratov – veruže nie. Viem, aká je to bolesť, keď pár príde o nenarodené dieťa a viem, akú úľavu prináša, keď niekomu pomôžete správne sa rozhodnúť – sám som jednu ženu prehovoril, aby si nechcené dieťa nechala. No zároveň viem, že takto lacno otázka nestojí. Britský filozof John Stuart Mill sformuloval v eseji O slobode jednu veľmi dôležitú tézu, ktorú by sme pri podobných dilemách mali mať vždy na pamäti: „Musí existovať oblasť, do ktorej sa právo nemá čo pliesť.“ Inými slovami, musia existovať situácie, v ktorých si moc nebude vynucovať naše svedomie. Opak by znamenal, že by sme z morálky urobili nielen slúžku teológie, ale aj otrokyňu práva. Preto napríklad podviesť manžela alebo manželku je v západnom svete nemorálne, ale nie je to trestné – ak len nechceme, aby sa naša právna kultúra približovala ku kultúre Saudskej Arábie. Áno, usmrtenie ľudského plodu je morálny problém. A nemožno ho degradovať na cynickú výhovorku „je to moje telo, môžem si s ním robiť, čo chcem“. Žena by si mala v tej chvíli uvedomiť, že už nerozhoduje len o svojom tele, ale aj o niekom inom. Ale v konečnom dôsledku by to malo byť predovšetkým jej vlastné rozhodnutie. Spoločnosť by mala podporovať zodpovedný prístup mužov k rodičovstvu a žien k materstvu – ale túto výchovu by mali ľudia absolvovať pred splodením dieťaťa – po počatí by to malo byť intímne právo ženy. Keď hovorím o intímnom práve, nemám na mysli Thomsonovej rezolútne a neempatické výkriky, akoby to automaticky znamenalo zelenú pre potrat. Mám na mysli iba to, aby sme v tom okamihu citlivo podporovali zodpovednosť samotnej ženy.

     Jedným zo základných argumentov katolíckych aktivistov a teológov je, že ľudský život má najvyššiu hodnotu a má prednosť pred akýmkoľvek iným rozhodovaním. Faktom je, že aj taký obhajca práva na potrat ako je austrálsky filozof Peter Singer priznáva, že liberálom sa dosiaľ nepodarilo nájsť žiadnu morálne opodstatnenú hranicu, ktorá by oddeľovala embryo od novorodenca. A ich argumenty zlyhávajú aj tam, kde treba vyvrátiť názory konzervatívcov, že plod je nevinnou ľudskou bytosťou. Napriek tomu je predčasné robiť z toho akékoľvek fatálne závery – konzervatívci totiž až príliš často zabúdajú na to, že ak hovoríme o vývine ľudského plodu, mali by sme za diskusný stôl okrem teológie prizvať aj vedu a filozofiu. Argumenty katolíckych fundamentalistov sa totiž často zakladajú na poverách, ktoré už dnes odmietajú aj významní teológovia – za všetky spomeňme aspoň názor tradovaný od čias stredovekej scholastiky, že dieťa nadobúda dušu, keď sa pohne v lone matky (dnešná veda už dokázala, že plod sa začína hýbať najneskôr v šiestom týždni po oplodnení, teda dávno predtým, než to matka začne cítiť). A predovšetkým, čoraz viac vedcov a filozofov odmieta tézu, že hodnota života plodu je rovnaká ako hodnota narodeného dieťaťa. Práve spomínaný austrálsky filozof Peter Singer, ktorého kniha Oslobodenie zvierat odštartovala medzinárodné hnutie za ochranu práv všetkých živých bytostí, nám pripomína, že ryba je z biologického hľadiska „uvedomelejšia“ ako trojmesačný ľudský plod. Toto poznanie môže byť pre mnohých tradicionalistov neprijateľné už len z princípu, no je dôležité pre pochopenie filozofickej výhrady, že nazvať katolícke aktivity „hnutím za ochranu života“ alebo „hnutím za právo na život“ je jednoducho nesprávne, nie je to dobrý názov.

     O čo ide týmto ľuďom? Chcú povedať, že každý život je hodný ochrany? Nie. Títo ľudia si nectia každý život. Je im cudzie environmentálne vnímanie rovnakej hodnoty všetkých biologických druhov, radi sa považujú za miláčikov Boha či Univerza a v zhode s biblickým učením sa tak trochu narcisticky vidia ako tí, ktorí panujú „nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi“. Väčšina z nich nemá morálne výčitky, keď si pochutnávajú na kuracích prsiach, teľacom rezni či bravčových klobáskach, hoci (citujme z Praktickej etiky Petra Singera) „teľatá, ošípané a dokonca aj zosmiešňované sliepky majú pred ľudským plodom obrovský náskok, a to bez ohľadu na štádium vývoja“. Iba ľudská arogancia nám bráni uvedomiť si, že medzi človekom a inými živočíšnymi druhmi nie je neprekonateľná priepasť a v prípade ťažko duševne postihnutých ľudí a vyvinutejších živočíchov sa dokonca prekrýva. Čiže motiváciu „ochraňovať život“ beriem len od katolíckych vegetariánov – v opačnom prípade by pri konfrontácii filozofických etických argumentov zlyhali.

     Takže to znamená, že títo ľudia chcú chrániť akýkoľvek ľudský život? Opäť nie. Vidieť v dave ľudí pochodujúcich za život napríklad Daniela Lipšica je chvíľami až zábavné, pretože to bol práve Daniel Lipšic, ktorý 6. februára 2003 najplamennejšie presviedčal poslancov nášho parlamentu, aby sa Slovenská republika zapojila do útoku na Irak. V tom prípade už necítil potrebu chrániť akýkoľvek nevinný ľudský život? V tom prípade bol ochotný akceptovať teóriu menšieho zla? Je život ľudského plodu cennejší ako život zdravého irackého dieťaťa? Alebo rómskeho? (Narážajúc na prítomnosť extrémistov v Košiciach). Je to rovnaká alebo aspoň podobná morálna dilema ako tá, ktorú podstupuje nešťastná tehotná žena.

     A tak sa dostávame možno k najpodstatnejšej myšlienke, že ľudský život je oveľa viac ako potratmi ohrozovaný neúctou. Neúctou voči tým, ktorí žijú v strašných podmienkach a nás ich situácia necháva chladnými. Neúctou voči trpiacim, ponižovaným, chudobným, vyčleneným z väčšinovej spoločnosti. Nie náhodou pápež František vo štvrtok upozornil, že katolícka cirkev sa až príliš zaoberá potratmi, homosexuálmi a antikoncepciou. „To nejde!“ povedal a zdôraznil, že je dôležité vnímať kontext. Táto kritika nebola motivovaná len tým, že vo svete neexistuje náboženstvo, ktoré by bolo také posadnuté sexom a zužovalo svoju prezentáciu a prítomnosť v spoločnosti na tieto otázky, ale najmä tým, že tento pápež naozaj považuje za najdôležitejšie sociálne témy. Nebojuje proti rozvedeným ženám a sexuálnym menšinám, ale proti „bôžiku peňazí“, ktorému sa ľudia oddali. Rodinu neohrozujú homosexuáli, ale chudoba, nezamestnanosť, rozkrádanie, alkoholizmus, drogy či domáce násilie. Tento pápež upriamuje pozornosť na reálne problémy a napriek tomu ho jeho ovečky ignorujú, náboženskí šialenci ho dokonca nazývajú slobodomurárom a na pochode si robia kortešačku politici, ktorí priviedli túto krajinu na pokraj sociálnej priepasti. Takto vyzerá záujem o skutočný život? Naozaj?

     Nezazlievam ľuďom ich presvedčenie, že ľudský život treba chrániť od počatia. Naozaj nie, mám k životu úctu. No podobne ako v iných prípadoch rešpektujem tento názor len potiaľ, pokiaľ je súčasťou ich osobného postoja, pokiaľ neslúži ako tlak na zmenu legislatívy  a obmedzenie práv tých, ktorých sa to týka – teda žien. Viera nemôže ignorovať vedecké poznatky a zasahovať do občianskych práv. A som presvedčený, že mnohí z toho rôznorodého davu v Košiciach, ktorí tam prišli v úprimnej viere a odhodlaní vyjadriť úctu k životu, by nesúhlasili s obsahom politizujúceho manifestu, ktorý im napokon vnútila Konferencia biskupov Slovenska.

     Na čo to teda všetko bolo dobré? Čo ukázal uplynulý aktivistický víkend? Predovšetkým v ňom bolo primálo porozumenia. Oba tábory pochodovali skôr proti sebe ako za niečo. Netýka sa to len týchto otázok. Ako dlhoročný mierový aktivista cítim, že aj doterajšia stratégia mierového hnutia je chybná, že je potrebné riešiť skôr príčiny ako následky konfliktov. Nemá veľký zmysel „bojovať“ v uliciach za život, za mier, za hocičo, ak ten boj nevyhráme u seba, ak nám uniká podstata, ktorá pramení v našej každodennej činnosti a správaní. Náboženstvo je v tomto ohľade také isté ako politika – živí sa dogmami a nespokojnosťou, nadradzuje skupinový záujem nad porozumením, vytvára spory, nedorozumenia a konflikty. Vojny, biedu a smrť neprekonáme snahou o porážku súpera, ale len uvedomením si vlastnej zodpovednosti. Ak zmeníme svoje vzťahy, zmení sa i spoločnosť. Nepotrebujeme náboženstvo lásky, potrebujeme lásku. Nepotrebujeme filozofiu života, potrebujeme úctu k nemu. Nepotrebujeme mierovú politiku, potrebujeme kultúru mieru. Nepotrebujeme ideológiu tolerancie, potrebujeme vzájomnú ohľaduplnosť, dobrú vôľu a z nej plynúcu snahu o porozumenie pre motiváciu niekoho, kto je iný ako my. Možno potom zistíme, že táto skúsenosť zdieľanej blízkosti nám vyhovuje viac a nebudeme si navzájom ničiť život.

14 komentárov:

  1. PRAVIDLÁ DISKUSIE NA TEJTO STRÁNKE
    Cieľom tejto diskusie je podpora kultivovanej debaty alebo vecnej polemiky, ktorá je vzájomne obohacujúca. Budem rád, keď v nej nezabudnete, že zmyslom dialógu nie je nejaká „výhra“ a poníženie oponenta, ale prienik vnímania, a teda vedomé vytváranie spoločného sveta. Vysoko sa cení úprimná snaha priateľsky sa s druhými podeliť o cenné informácie, hľadať súvislosti, usilovať sa o lepšie poznanie seba samého i reality, v ktorej žijeme. Preto sú na tejto stránke neprípustné:
    1. osobné útoky, urážky a reakcie ad hominem
    2. vulgarizmy
    3. šírenie rasovej, etnickej, sociálnej a inej skupinovej nenávisti
    4. anonymné príspevky (je korektné, aby sme vedeli, s kým máme dočinenia, tak, ako to tu robí autor a slušní diskutujúci)
    5. spamy a reakcie nesúvisiace s témou
    Ďakujem všetkým, ktorí dávajú dialógu zmysel.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dokonaly clanok p.Chmelar...pre mna ste osvieteny clovek

    OdpovedaťOdstrániť
  3. hlboké zamyslenie :)Možno by ešte stálo za pokus prepojiť náboženský fanatizmus spomínanej Saudskej Arábie a našich katolíkov. Len ako varovanie, kam sa až svojou radikálnosťou môžme dostať, keď sa viera dostane nad všetky ostatné rozumné hodnoty a pravidlá spoločnosti...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pan Chmelar, z Vasho textu, inak so zaujimavymi myslienkami, je citit nenavist ku Katolickej cirkvi - od polovice texu az do konca - a tym ste sam porusili to, na co sam vyzyvate - na porozumenie medzi obomi tabormi. Z toho (a nielen z toho) pre mna opat vyplyva, ze porozumenie neexistuje a je dobre, ak sa kazda strana sustredi na to svoje. Nielen katolikom, ale aj inym krestanom i ateistom ide V PRVOM RADE o ochranu zivota, rodiny a treba sa pokusit presadit to v parlamente. To je spravna strategia. Nema zmysel sustredit sa na bobky lgbti, ktori si presadzuju zas svoje (a Vy zas svoje), treba sa sustredit na to svoje, ktore si myslime, ze je spravne. Howk :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vôbec nemám motiváciu brániť pána Chmelára, s ktorým väčšinou po prečítaní jeho príspevku búrlivo nesúhlasím :D, ale netvrdil by som, že nenávidí Katolícku cirkev. Nemyslíte, že to je možno predsa len trochu prehnané?

      Máte podľa mňa pravdu v tom, že každý si presadzuje svoje a ku dohode nikdy nedôjde, pretože nikto nemá také argumenty, ktoré by druhú stranu racionálne neodmietnuteľným spôsobom presvedčili. Lebo definovať kto je to človek nie je vedecká otázka. Podobne ako nie je možné vytvoriť čisto medicínsku, hodnotovo nezaťaženú definíciu toho, čo je mentálna porucha. Na niektorých veciach sa pravdepodobne nikdy nedohodneme.

      Ale diskusia by mala mať svoj úžitok v tom – a tu pán Chmelár podľa mňa správne konštatuje, že v súčasnosti ho nemá – že jedna aj druhá strana by sa mala dozvedieť, o čom sa vlastne sporia. Môj dojem dokonca je, že nielenže jedna strana nevie čo hovorí druhá, ale že dokonca často strana nevie ani čo hovorí sama. V tom zmysle, že si jasne neuvedomuje, prečo si to vlastne myslí.

      Keby si to obe strany jasne uvedomovali tak by podľa mňa na seba neprestali pokrikovať. Ale ten krik by bol omnoho živší a menej zatrpknutý. :) :D

      Odstrániť
    2. Vážený pán Suska, ubezpečujem Vás, že nenávisť nie je pojem z môjho slovníka. Keby ste nevnímali každý nesúhlas ako prejav nenávisti a hľadali v ňom podnety, prečo ľudia uvažujú inak ako Vy, predišli by sme mnohým nedorozumeniam. Porozumenie nie je falošný súhlas, ale kritická solidarita, snaha o pochopenie východísk iných predtým ako sformulujete vlastné závery. Nenávisť vzniká práve z toho, keď sa sústredíte – ako hovoríte – „na to svoje“, keď neberiete ohľad na ľudí s inými postojmi a snažíte sa presadiť ten svoj bezohľadne a za akúkoľvek cenu. Všetky vojny v dejinách, každé krviprelievanie sa začalo práve takto. Ak beriete vážne vlastné náboženstvo hlásajúce lásku, nemôžete sa riadiť takýmto postojom, nemôžete prepadnúť ilúzii, že len Vy ste majiteľom pravdy. Španielsky filozof José Ortega y Gasset považoval za nevyhnutné, aby sme hľadali celistvú pravdu, ktorá sa získava spájaním toho, čo vidí môj blížny s tým, čo vidím ja. Každý jedinec predstavuje jedno podstatné hľadisko. Ak to nezohľadníme, skĺzneme do fanatizmu a je úplne jedno, či hovorím o katolíkoch, moslimoch alebo ateistoch. Rešpektujem Vašu vieru potiaľ, pokiaľ sa nepokúšate potlačiť iné názory zákonmi. Lebo v tom prípade Vám už nejde o pravdu, ale o moc.

      Odstrániť
    3. Pán Chmelár. Kde sa teda berú tie poznámky o Lipšicovi a Iraku alebo narcizme všetkých katolíkov, ktorí sa vyvyišujú nad ostatné stvorenie? To nie je skĺzanie do fanatizmu "nálepkovania"? Rád vidím niektoré vaše myšlienkové pochody, ale prečo to vždy/často musíte zabiť nejakým prekrúteným generalizovaním alebo nedostatočnou otvorenosťou pochopiť katolícke pravdy?

      Odstrániť
    4. Prepáčte, ale v prípade Daniela Lipšica som pripomenul len jeho vlastné slová a v prípade vyvyšovania nad ostatné tvorstvo som iba citoval Bibliu. Doslovne citoval a neprekrútil - takže ak sa za tieto postoje kresťanstva k živej prírode hanbíte, nedávajte za vinu mne, že som Vám ich pripomenul. Podobne ak nazvete tie lži, ktoré o Iraku produkoval vtedajší podpredseda vlády pán Lipšic "katolíckymi pravdami", iba znemožňujete vlastné náboženstvo, lebo o tom to, pevne verím, nie je. Nemusíte obhajovať každú hlúposť a poveru z minulosti, aby ste ostali katolíkom - pápež František ukazuje, že sa to dá aj inak.

      Odstrániť
  5. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Veľmi presne pomenovaný status veci /myslím v článku! / - pokiaľ nanájdeme PROBLÉM a východisko z neho, je zbytočné hľadať riešenie NÁSLEDKOV, pretože prevencia je dôležitejšia ako liečenie.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Súhlasím s obsahom článku a teda aj názorom autora v tejto téme na 99 percent :-)

    Signifikantné je, že ak niekto napíše kriticky niečo o RKC, tak trafená hus označí každú kritiku za nenávisť ku katolíckej cirkvi. Ale to už je tradičný folklór.

    Faktom je, že RKC je spiatočnícka organizácia, ktorá cez generácie starších členov indokrinuje nové mladšie pokolenia k viere v pravdivosť starovekých príbehov. Ale to sa týka všetkých cirkví a bolo by dobre aby sa dohovorili, ktorá z nich má patent na pravdu, aby sa nemuseli navzájom napádať (a nie len verbálne).

    Spory a mocenské snahy náboženstiev, cirkví, cirkvičiek a siekt sú príčinou pokračujúceho umierania ľudí vo svete. Aj o tom je PRO LIFE a ešte o mnohom inom, ale to už by bolo nad rozsah bežného diskusného príspevku do diskusie pod textom blogu.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Pán Chmelár, ozaj podnetný a zaujímavý článok!

    Dovolím si s vami polemizovať. Podľa môjho názoru postoj človeka, ktorý hovorí, že je za život a pritom nie je vegetarián (Mimochodom, nemal by podľa vás chrániť pred zabitím aj zeleninu?) môže byť dokonale konzistentný. Nemyslím si, že pri konfrontácii by tento názor bol odsúdený na zlyhanie.

    Keď hovorím, že som za život, naozaj tým niečo myslím. Slovné spojenie kultúra života má podľa mňa naozaj význam. Je to význam, ktorý je ľahké pomenovať v niektorých jednotlivostiach, ale nie je ľahké ho presne vystihnúť vyčerpávajúcou definíciou. Pierre Wolff o tom píše v knihe o rozlišovaní – berie túto biblickú pasáž: "Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život..." (Deut 30, 19) a ukazuje, že každé rozhodnutie v našom živote smeruje buď k životu alebo smrti. Možno nie nejako binárne a čiernobielo, ale niekam smeruje – dáva život, aby sme ho mali hojnejšie, alebo ho nás pod nejakou zámienkou vedie od neho preč.

    Pán Masaryk zrejme ani sám nevedel ako dobre to vystihol vo svojom blogu: "Názov akcie „pochod za život" hneď naznačuje jasnú dichotómiu. Život verzus smrť. To je ako dobro verzus zlo. Biele verzus čierne." Myslel to ako kritiku a možnože namiesto toho len nevedomky definoval čo sa myslí kultúrou života.

    Teda ak tomu rozumiete tak, že tvrdenie "som za život" implikuje "nesmiem stúpiť na mravca" tak máte samozrejme pravdu – musel by som byť vegetarián. Ale väčšina účastníkov pochodu tomu tvrdeniu rozumie inak. Ani neprijíma vaše presvedčenie, že medzi človekom a zvieraťom nie je kvalitatívny rozdiel.

    Iste chápete, že pre človeka, ktorý tam vidí kvalitatívny rozdiel nie je vôbec protirečivé chrániť takmer za každú cenu život dieťaťa a na druhej strane si pochutnávať na kuracích prsiach. Nielenže to je nie je protirečivé, ale dokonca to je v istom zmysle vyjadrenie toho istého princípu. Jesť je podľa mňa skvelá a potrebná vec, ktorá je nevyhnutná k životu. A zároveň mu dáva istý šmrnc. Kura mi chutí. Jem kura pretože som za život! :D

    Ak chcete naše presvedčenie o tom, že človek je výnimočný – že má hodnotu Božieho dieťaťa, nazývať narcisizmus, ani vo sne mi nenapadne vám v tom brániť. Ste predsa len v pomerne veľkej spoločnosti – za celebrity spomeňme napríklad Marka Twaina. :D :) Ale za seba si myslím, že katolícky postoj vôbec neignoruje vedecké poznatky ani im neodporuje ani nezasahuje nikomu do práv: naopak, my považujeme hodnotu človeka za základ, na ktorom väčšina práv stojí.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Uzasny clanok!!!!akobysom citala svoje myslienky....Dakujem:)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. V blogu píšete, že... Jedným zo základných argumentov katolíckych aktivistov a teológov je, že ľudský život má najvyššiu hodnotu a má prednosť pred akýmkoľvek iným rozhodovaním..
    No ja inde ( u katolíkov) čítam toto: Ježiš cez Matúša v 6/25 hovorí: „Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho.“

    Vidím tu zjavný rozpor. Môžete ho vysvetliť?

    OdpovedaťOdstrániť