piatok, 29. marca 2013

Smrť bez kríža

     Dnes si pripomíname výročie smrti jednej z najvplyvnejších postáv svetových dejín, Ježiša Nazaretského. Výnimočného človeka, ktorý hlásal radikálne vzdanie sa násilia, bezbrehú solidaritu so slabšími (nechať si len nevyhnutné veci, ostatné rozdať chudobným) a odmietnutie akejkoľvek kolaborácie so zvráteným režimom. Muža, ktorý chcel oslobodiť ľudí od každého druhu strachu a otroctva, či už to boli falošné istoty, túžba po pomste, paralyzujúca závisť a vôbec všetko, čo by odporovalo láske. Legendy, ktorá nezaprela vlastné princípy ani tvárou v tvár smrti. Toto je okamih, po ktorý som ochotný kráčať s veriacimi. Toto je bod, na ktorom sa dokážu zhodnúť humanisti s kresťanmi. Bol to veľký učiteľ nenásilia, ktorý svojím životom inšpiroval milióny ľudí a je hodný tej najvyššej úcty.
 
     Lenže Ježišovo ukrižovanie nebolo božím činom, ale obyčajnou surovou popravou. A to najdôležitejšie na Ježišovi Nazaretskom nie je jeho smrť, ale jeho život. Jednou z najabsurdnejších téz kresťanského učenia, s ktorou sa nemôžem stotožniť, je výkrik v Prvom liste apoštola Pavla Korintským: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne je naše kázanie, márna je i naša viera.“ Nie je to len nejaká okrajová myšlienka, ktorá sa v dnešnej cirkvi potichu obchádza (ako sa napríklad zabúda na Ježišovo odporúčanie citované v Evanjeliu podľa Matúša, že ľudia sa nemajú modliť ako pokrytci na verejnosti, ale osamote, zamknutí v tichu svojej izby). Je to ústredná dogma celého kresťanstva, ktorú opakujú všetci teológovia: pre kresťanov nie je dôležité ani tak to, čo Ježiš učil, ako to, že vstal z mŕtvych. Teraz nejde ani tak o to, že dejiny katolíckej cirkvi tieto postoje plne potvrdzujú. Prekvapila ma skôr tá otvorenosť (ak nechcem povedať cynizmus), s akou to duchovní priznávajú. Takíto kresťania nám vlastne oznamujú, že keby im Kristus nesľúbil vzkriesenie, jeho etické normy by pre nich nemali zmysel. Neprejavujú mu úctu ako niekomu, kto im ohlásil zrod nového veku, ale ako niekomu, kto si ich čímsi zaviazal. Z hľadiska podstaty Ježišovho učenia je to vlastne až urážlivé. Cirkev Reči na hore normálne neverí a výkladom ju zbavuje sily. A vlastne nielen cirkev. Sme fascinovaní jednoduchou Ježišovou etikou, ale v praxi akoby sme sa zdráhali uveriť, že reťaz neprekonateľných konfliktov nie je nevyhnutná. Pokrytecky sme prijali jeho učenie len ako nevyhnutnú formalitu, ktorá je potrebná pre dosiahnutie vytýčeného cieľa a osobného prospechu. Ježišovo mravné posolstvo je pritom neúprosné: ty nesmieš nielen zabiť, ty nesmieš ani chcieť zabiť. Ba čo viac, ty nesmieš v sebe ani pripustiť pohnútku, ktorá by (v prípade, že by si ju nasledoval) viedla k zabitiu.
 
     Uvedomenie si, že kresťania vlastne neberú vážne to najcennejšie, čo na Ježišovi Nazaretskom je, totiž jeho učenie (lebo Ježiš od nás nechcel – napriek zjavným prejavom narcizmu - jeho uctievanie a už vôbec nie stavanie sôch a modiel, ale predovšetkým dodržiavanie stanovených mravných noriem, ktorých plnenie nás pozdvihne bližšie k nemu), bolo pre mňa šokom, ktorý ma donútil zamyslieť sa nad podstatou tejto viery a najmä významu smrti v nej.
 
Český religionista Otakar Funda vo svojej knihe Ježiš a mýtus o Kristovi nebol prvý, ktorý na základe skúmania pôvodu najznámejších kresťanských mýtov prišiel k záveru, že Ježiš sa nikdy nevyhlásil za syna Boha. Legendy o jeho božskom pôvode a zmŕtvychvstaní pochádzajú z neskorších čias a celé pôvodné učenie je zakalené vrstvami rôznych reinterpretácií. Kresťanská viera napokon ani nepochádza od Ježiša Nazaretského. Skutočná kresťanská viera vytryskla z rozjatrených emócií jeho frustrovaných prívržencov, ktorí sa po jeho poprave rozpŕchli a potrebovali posilniť vlastnú psychiku archaickým mýtom (známym už zo starého Egypta a Asýrie) o vzkriesení božstva. Príbeh o ukrižovaní je v evanjeliách doslova prešpikovaný citátmi známymi z textov gréckeho bájoslovia a helenistickej náboženskej literatúry. Formulovaná výpoveď kresťanskej viery pochádza až od Pavla z Tarzu, ktorý Ježiša nikdy nevidel, nepočul jeho myšlienky, ale bol presvedčený, že túto tézu mu zjavil sám Boh. Nie je náhodné, že najstaršími spismi Nového zákona sú Pavlove epištoly. Evanjeliá vznikli najskôr desať rokov po nich.      
 
Pavlova dogma o zmŕtvychvstaní je odrazom odvekej túžby človeka po večnosti. Základným rozlišovacím kritériom bohov a ľudí bola nesmrteľnosť božstva a dosiahnutie tejto hranice človeka vždy lákalo. Zároveň si však treba uvedomiť, že vedomie smrteľnosti stálo na počiatku kultúry, na úsvite ľudskej civilizácie. Práve uvedomenie si ohraničenosti ľudského života viedlo človeka k nadľudským výkonom, ktoré po jeho živote zanechajú stopu. Mýtus o tom, že túto hranicu je možné prekročiť, je nielen archaický, ale vo svojej podstate ničí racionálne jadro kresťanskej filozofie. Ako to vyjadril Nietzsche, zostáva z nej iba učenie o súde a návrate, učenie o smrti ako obetnej smrti, učenie o zmŕtvychvstaní, čím sa celý pojem blaženosti začaruje do akéhosi stavu po smrti. Skutočný život sa tak v konečnom dôsledku tejto smrti obetuje.
 
To neslýchané, to radikálne prevratné, to najoriginálnejšie, nie je na Evanjeliu vzkriesenie božstva – to je ošúchaný mýtus prebratý zo starších náboženských tradícií. Je to myšlienka, že nad radikálnym zlom môže zvíťaziť iba radikálna láska, ktorá obetuje všetky podmienky, všetky nároky na zadosťučinenie, vydáva sa až do krajností, bezvýhradne miluje a bezvýhradne odpúšťa. Ježišovi nejde o plnenie formálnych predpisov – tie nepovažuje vždy za záväzné - ale o intenzívnejšie napĺňanie lásky a spravodlivosti. Len táto láska má moc urobiť z nás nových ľudí. Práve táto rýdza filozofia bez následných náboženských mýtov je nesmrteľným odkazom tohto geniálneho učiteľa. Kto si toto neuvedomuje, nepochopil zo života a učenia Ježiša Nazaretského vôbec nič.
 
Centrálna dogma o zmŕtvychvstaní a spoliehanie sa na spasenie prostredníctvom pestovania kultu Ježiša Krista je hlavnou príčinou obludného pokrytectva spojeného s kresťanskými cirkvami. Očakávanie odmeny zbavuje morálny čin svojho etického významu. Toto účelové spojenie morálky a odmeny odmietol už Immanuel Kant. Mravný čin sa musí uskutočňovať iba kvôli nemu samému, iba kvôli tomu, že je správny, v opačnom prípade vedie ku konaniu, ktoré je síce niekedy v súlade s morálkou, oveľa častejšie jej však odporuje. Nový pápež František je muž pozoruhodných gest a prejavov, ale aj u neho ma zarazilo vyhlásenie, že ak sa katolíci nebudú spovedať Kristovi, skončia ako poľutovaniahodná mimovládka. Čo je na pomoci blížnemu bez náboženských dogiem poľutovaniahodné? Ja si naopak myslím, že taká medzinárodná charitatívna organizácia ako Oxfam dnes robí pre dobro človeka oveľa viac ako katolícka cirkev a robí tak nezištne, bez úmyslu evanjelizovať či vnucovať chudobným svoje ideologické pohľady. Myslím si, že ak podľa minuloročného zistenia tejto organizácie 25 najbohatších ľudí planéty by mohlo svojím príjmom odstrániť extrémnu chudobu celého sveta, že by to hravo dokázala aj Vatikánska banka (keby naozaj chcela). Myslím si, že takéto mimovládne organizácie robia pre odstránenie biedy, utrpenia a oslobodenie človeka neporovnateľne viac ako kresťanské cirkvi. Je naozaj zvláštne, že kresťanstvo sa cíti byť ohrozené možnosťou, že by Kristus nevstal z mŕtvych, ale necíti sa byť ohrozené skutočnosťou, že sa mu za dvetisíc rokov nepodarilo naplniť Ježišovo učenie.
 
Na Ježišovi Nazaretskom netreba oslavovať smrť, ale život. Nie ten fiktívny, nenaplnený, večný, ale skutočný, prežívaný, naplnený. Keby náš život bol večný, necítili by sme k nemu nijakú záväznosť, stratil by cenu, silu i tvorivý náboj. Naše želania sa síce môžu vzťahovať aj na nemožné veci, ako na to upozorňoval už Aristoteles, ale naučiť sa žiť s vlastnou smrteľnosťou bez strachu a nereálnych očakávaní, dať svojej ohraničenosti zmysluplný obsah v ňom samom a uvedomiť si, že morálna hodnota skutku nespočíva v účinku, ktorý od neho očakávame, ale v princípe, ktorým ho uskutočniť chceme, je prejavom eticky vyspelého človeka.
 
Ako nás učil Sokrates – netreba sa báť smrti, treba sa báť páchania bezprávia a ničomnosti na tomto svete. Všetky naše skutky, všetky naše myšlienky, všetky naše túžby by mali ústiť do výzvy žiť dobrý život, čo podľa Sokrata znamená pestovať spravodlivosť, cnosť a krásu života. Sokratovi nebola odmenou večnosť, ale samotná smrť s pocitom čistého svedomia. Preto aj slávny, šokujúci, neraz zle interpretovaný výkrik Epikura „Smrť sa nás netýka!“ nebol prejavom cynizmu a ľahostajnosti voči strate blízkych, ale snahou dokázať, že smrť nie je udalosťou života, že sa neprežíva, že nie je zmyslom našej etiky (podobne sa vyjadril v 20. storočí aj Wittgenstein).
 
Žiť eticky bez očakávaní je oveľa náročnejšie, vyžaduje si to obrovskú odvahu a vnútornú silu, ale len to je cesta k oslobodeniu človeka. Lebo ako poznamenal Michel de Montaigne, kto sa naučil umierať, odnaučil sa slúžiť. Rozmýšľanie o smrti je rozmýšľanie o slobode, vedieť umrieť nás oslobodzuje z každej neslobody, z každého prinútenia, z každého strachu a hrozby. No zároveň vedomie ľudskej ohraničenosti nie je výzva na uzabávanie sa k smrti, bezduché orgie rozkoší, ale výzvou na slobodné a hodnotné využitie času, ktorý máme. Čosi podobné hlásal už Seneca, ktorý nabádal, aby sme sa nestarali o to, ako žiť dostatočne dlho, ale ako žiť dostatočne dobre. Inými slovami, život sa nemeria jeho dĺžkou, ale tým, ako ho človek využil. Iba tak získame nad smrťou prevahu. Francis Bacon prirovnáva strach zo smrti k strachu detí z tmy, preto je aj viera v posmrtný život archaická a detinská. Samotná smrť nie je desivá, desivé sú skôr rituály, ktoré sú s ňou spojené. Strach zo smrti je slabosť a možno ho prekonať láskou.
 
Život nemá svoj absolútny zmysel, ako sa nám to pokúša dvetisíc rokov vsugerovať kresťanská teológia. Život má obsah, ktorý sami aktívne tvoríme a napĺňame konkrétnym zmyslom. Neexistuje nijaký mravný nárok mimo nás, hodnotou je sama skutočnosť. A ako nám pripomína už spomínaný český religionista Otakar Funda, nemali by sme sa nechať vtiahnuť do sporu o slová a ich významy, ale len do sporu o problémy. Hodnota života nie je závislá na našom mravnom vedomí, ani na našom pochopení mravnosti. Hodnota života je v živote samom a nepotrebuje byť nikým a ničím zdôvodňovaná. Potrebujeme založiť etiku na úcte k životu ako hodnote mimo akejkoľvek ďalšej definície. Vesmír tu nie je kvôli nám, ale my sme tu preto, aby sme čítali v racionalite poriadku vesmíru a aplikovali ju na racionálne riešenia svojich ustavične otvorených problémov. Ani tá najušľachtilejšia ľudská idea nikoho neoprávňuje, aby v jej mene zbavil niekoho života. Nepotrebujeme mesiášov posadnutých víziou nastolenia neba. „Nechajte nebo vrabcom!“ volal nemecký básnik Heinrich Heine. Potrebujeme prostú úctu k životu a návrat ku kritickej racionalite ako najstabilnejšie piliere etiky svetového spoločenstva.
 
To neznamená, že by človek nemal potrebu vzťahovať sa k svetu, ľuďom, svojim predkom, klásť si bytostné otázky, takmer nábožne sa stíšiť pred skutočnosťou a zmĺknuť v pokore pred velebnosťou bytia, prežiť svoju vlastnú ohraničenosť a ničotnosť, vzťahovať sa k situácii, ktorá sa stala mravnou výzvou - to všetko je bytostným prejavom ľudskosti (opäť slová Otakara Fundu). No argumentovať v prípade etiky náboženstvom je nečestný skrat. Život je ustavičné riešenie problémov bez happyendu. Uniesť to a nezblázniť sa, ani to nevzdať – o tom je skutočná ľudskosť. Vykúpenie je ilúzia. Nie je žiadne vykúpenie, je len triezve, vecné, racionálne kritické, zodpovedné a sústavné riešenie vždy nových problémov.
 
Aj z toho dôvodu považoval Erich Fromm spoločnosť sústreďujúcu sa na analýzu smrti za nekrofilnú a Baruch Spinoza prízvukoval, že slobodný a múdry človek myslí na smrť ako na poslednú zo všetkých možností a jadrom jeho uvažovania sú meditácie o živote, nie o smrti. Práve láska k životu tvorí podtext a kontext humanistickej filozofie. Psychológ a filozof Erich Fromm v knihe Ľudské srdce vymenoval základné podmienky toho, aby sa v človeku vyvinula láska k životu. Najdôležitejšou podmienkou v detstve je, aby bolo dieťa s ľuďmi, ktorí milujú život. Vrelosť, citový vzťah k druhým ľuďom, sloboda, žiadne hrozby, osvojovanie si princípov (skôr príkladom ako kázaním), ktoré vedú k vnútornej harmónii a sile, povzbudzujúci vplyv a ohlas u ostatných a vôbec spôsob života, ktorý je prirodzene zaujímavý. Fromm nezabúda pripomenúť, že láska k životu sa rozvíja v takých spoločnostiach, v ktorých je dostatok bezpečia, spravodlivosti a slobody, naopak zaniká tam, kde vládne rutinný poriadok, smrť, strach a nedostatok povzbudenia. Na utrpení nie je nič cnostné. Radosť je cnostná a nešťastie je hriešne. Dobré je všetko, čo život podporuje, rozmnožuje a rozvíja, zlé je všetko, čo život dusí, utláča a ničí.
 
Mám rád jeden výrok pripisovaný Sartrovi (v skutočnosti pochádza zo starovekej Číny) – človek umiera až vtedy, keď zmizne z mysle posledného živého. Je to nádherné vyjadrenie podstaty humanistickej filozofie, ktorá si vystačí bez ilúzie v posmrtný život, ktorá sa zameriava na čo najúctyhodnejšie prežitie skutočného života. Som ochotný pripustiť, že náboženstvo preukázalo ľudstvu veľké služby, keď v ranom štádiu civilizácie značne skrotilo asociálne pudy – nie však dostatočne. Niekoľko tisícročí malo šancu ukázať, čo dokáže, no zlyhalo, preto voči nemu rastie odpor. Sigmund Freud dokonca tvrdí, že náboženstvu sa podarilo udržať len tak, že znížilo cenu života, deformovalo obraz reálneho sveta a násilnou fixáciou psychického infantilizmu uchránilo mnoho ľudí pred neurózou. Môže sa dnes na takýchto základoch rozvíjať civilizácia?
 
Dnes, keď venujeme spomienku Ježišovi Nazaretskému, nemali by sme oživovať pripomínanie si jeho krutej smrti, ale zmyslu jeho života. Racionálnemu človeku dnes nemožno strčiť pod nos starobylý spis a povedať mu: Počúvaj, toto je pravda! Takýto prístup sa prieči modernému vedomiu. No je možné viesť o Ježišovi Nazaretskom rovnocenný svetský dialóg a venovať mu patričnú pozornosť: Pozri, toto raz ktosi povedal. Povedal niečo, s čím sa vedel stotožniť budhista dalajláma, hinduista Gándhí i marxista Fromm. Dnes nepotrebujeme kresťanstvo, ale milióny takých ľudí, ako bol Ježiš. Kritické spoločenstvo jednotlivcov schopných transformovať samých seba. Pretože dívať sa na jednotlivcov, ktorých oslovilo univerzálne posolstvo lásky bez prihlásenia k cirkevným dogmám, vás nemôže nenaplniť radosťou. Je pochopiteľné, že Ježiš volil cestu zhromažďovania nasledovníkov v čase, keď kolektivistické štruktúry správania boli ešte dominantné. Ale dnes by sme si tým veľmi nepomohli.
 
Preto ak dnes pápež vyzýva na zintenzívnenie kontaktov s neveriacimi, treba toto gesto privítať, ak je myslené ako úprimný rovnocenný dialóg a nie ako blahosklonná trpezlivosť s ľuďmi, ktorí „raz uveria“. V tejto tradičnej pasci sa skrýva základné nepochopenie rozdielov medzi nami, ktoré nespočíva v dočasnom nedorozumení, ale v zásadných svetonázorových rozporoch. Jedinou platformou, na ktorú pri úsilí o medzináboženský dialóg zabudol aj taký osvietený teológ ako Hans Küng, je preto sekulárna etika: nie ako ateistický smer, ale ako neutrálny priestor na hľadanie hodnôt, ktoré nás spájajú – bez cirkevných a filozofických dogiem. Aj hodnotenie úlohy Ježiša Nazaretského by sa mohlo stať predmetom takejto zhody, ak by sa cirkev sústredila na jeho živé posolstvo a nie recykláciu starovekých mýtov.

nedeľa, 3. marca 2013

Kléroboľševizmus


     Začnem s jednou dávnejšou príhodou. V roku 1999, keď Rudolfa Schustera zvolili za hlavu štátu, nechal za seba slúžiť ďakovnú omšu Te Deum. Bol som vtedy novinárom a stál som tesne vedľa neho v Katedrále svätého Martina, keď prezidentský pár prišiel pred oltár. Vtom si nastupujúci prezident a bývalý člen ÚV KSS pokľakol, kým jeho manželka, pani Irena, zmätene zostala stáť. „Čo robíš?“ pošepla mu zarazene. „Poď, to sa teraz musí,“ zasipel Rudolf Schuster a ťahal ju k zemi.

     Nebudem teraz rozoberať, či bol bývalý prezident skutočne „tajným veriacim“ počas komunistického režimu, ako to dnes tvrdí. Je to jeho vec. Čo ma však zaráža, je nespochybniteľný fakt, koľko politikov v sebe objaví náhly zmysel pre kresťanstvo v momente, ako sa dostanú do štátnej funkcie. Všetci doterajší slovenskí prezidenti ospravedlňovali svoju požiadavku ďakovnej omše tým, že je to štátna tradícia. To však nie je pravda. Tak Tomáš G. Masaryk, ako aj Edvard Beneš, odmietli pri svojej inaugurácii akékoľvek cirkevné obrady odvolávajúc sa na sekulárny charakter štátu. Slávnostný hymnus Te Deum odznel po prvýkrát až pri inaugurácii Emila Háchu, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Na skutočnú tradíciu zakladateľov republiky, ktorí pri zrode Československa bojovali aj s pozostatkami vplyvu katolíckej cirkvi na riadenie štátu, nadviazal až český prezident Václav Klaus, ktorý Te Deum odmietol.

     Je teda namieste otázka, čí tí, ktorí oslabujú skutočnú vieru, nie sú v skutočnosti samotní predstavitelia katolíckej hierarchie, ktorí takýmto spôsobom robia z kresťanstva banálny folklór a dovoľujú, aby sa politici falošne predvádzali. Takýmito praktikami totiž dávajú najavo, že im oveľa viac ako na upevňovaní Ježišovho učenia záleží na upevňovaní ich vzťahov s aktuálnou politickou mocou. Nikto z ponovembrových politikov nevedel tieto väzby využiť šikovnejšie ako Robert Fico. Predseda vlády už na novoročnom stretnutí so zástupcami cirkví v januári 2008 prisľúbil, že počas jeho vlády, a to ani v ďalšom volebnom cykle, nebude otvárať otázku financovania cirkví. Generálny biskup ECAV Miloš Klátik toto vyjadrenie uvítal a zdôraznil, že ho vníma ako „oficiálny prísľub oficiálneho predstaviteľa štátu“. Ešte ďalej zašiel kardinál Korec, ktorý vyslovil želanie, aby jeho dobrá spolupráca s touto vládou vydržala aj v budúcom volebnom období. Premiér Fico im tieto lichôtky vrátil vyjadrením priania, aby bola cirkev matkou a štát otcom našich občanov. Spolupráca s cirkvou má podľa neho prednosť pred „spoločensky neprioritnými témami“. Práve tieto jeho vyjadrenia sú kľúčové, nie donekonečna sa opakujúce prísľuby politikov i ministerských úradníkov, že s odlukou cirkvi a štátu nemajú problém a že sa už o tom diskutuje. V tejto veci sa totiž nerobí vôbec nič. Robert Fico hovoril jasnou rečou tak pred piatimi rokmi ako aj minulý mesiac, keď v Slovenskom rozhlase povedal: „Vyvolávať akékoľvek napätie v tomto období by bolo asi dosť nezodpovedné, potrebujeme aj cirkvi a náboženské spoločnosti, aby prispievali k pokoju a zmieru v štáte, pretože budeme prijímať ďalšie a ďalšie rozhodnutia.“

     Keď premiér hovorí, že potrebuje cirkvi ako svojich mocenských spojencov, nemá to nič spoločné s podporou duchovnej činnosti, ale len a len s politickým zneužívaním náboženstva, ktoré má svoje jasné pomenovanie – klerikalizmus. Je dôležité, aby aj veriaci pochopili, že tento konkordát im v ničom nepomôže, skôr čistote ich viery uškodí. Klerikalizmus ako mocenské zneužívanie cirkvi na zasahovanie do politického života je spoločným nepriateľom kresťanských i svetských humanistov. Skutočné humánne náboženstvo sa snaží hľadať pravdu, usiluje sa o oslobodenie človeka, jeho cieľom je naučiť nás láske, sebaovládaniu a načúvaniu vlastného svedomia. Takým bol Ježiš, takým bol František z Assisi, takým je dnes aj kňaz Anton Srholec.

     Katolícka hierarchia však v celých svojich dejinách zlyhala najmä v týchto požiadavkách, zlyhala vo vzťahu k násiliu a majetku. Znovu a znovu išla s vládcami namiesto s ľudom, s utláčateľmi namiesto s utláčanými, s mocnými namiesto so slabými a pomáhala rozdúchavať nejeden vojnový požiar. Nehovorím len o dávnej a chronicky známej minulosti, o križiackych výpravách, inkvizícii, lynčovaní domorodého obyvateľstva v Amerike v mene viery. Hovorím aj o moderných časoch, keď cirkev kolaborovala s fašistami, s komunistami (združenie Pacem in Terris), s latinskoamerickými diktátormi, s každým autoritatívnym politikom, ktorý ovládol krajinu, keď využila každú príležitosť, aby v mene politických výhod zdvihla zástavu útlaku. Isteže sa nájdu výnimky, ale povedzte mi, prečo sa nenachádzajú na najvyšších postoch, ale vyskytujú sa skôr v radoch cirkevných disidentov. Prečo všetci kňazi a teológovia, ktorých si vážim – Anton Srholec, Róbert Bezák, Vladimír Jukl, ale aj Karol Lovaš, Karol Moravčík či Štefan Kováč – prečo boli všetci umlčaní, ponížení a vykázaní do šedej zóny, prečo cirkev ovládajú skorumpovaní ľudia, donášači, pokrytci, pohrobkovia totalitárnych režimov, mocibažní chamtivci a skostnatení dogmatici, ktorí pre formálnu tradíciu zabudli na reálnu lásku.

     Hľadajú vôbec veriaci v cirkvi skutočné autority? Alebo sa pre nich autoritami stávajú iba tí, ktorí dostali funkciu, ktorých si osvojil systém a na základe toho ich akceptovala aj verejnosť? Nie je to nijaký militantný ateista, ale statočný katolícky kňaz Anton Srholec, ktorý hovorí, že katolícka cirkev je posledná totalitárna bašta, že nepočúvame Boha, ale hierarchiu, že sa zastavil dialóg o základných pojmoch. Namiesto toho, aby duchovní ukázali, že žiť sa dá slobodne, že blahobyt sa dá uniesť, že je možné v akýchkoľvek podmienkach viesť poctivo svoj život, namiesto toho, aby sa stali advokátmi chudobných a nešťastných či prosto len namiesto toho, aby sa snažili pochopiť zložitosť každodenných ľudských rozhodnutí a rozumeli im – teda namiesto toho, aby práve v tomto nasledovali Ježiša – nasledujú to najhoršie v nás, nasledujú cisárov, diktátorov a zlodejov, kryjú a zľahčujú zločiny, roznecujú intrigy a dokonca sa nezastavia ani pred praním špinavých peňazí – áno, hovorím o jedinej medzinárodne neauditovanej banke. V čo veria ľudia, ktorí ospravedlňujú Vatikánsku banku, jedno z hlavných svetových centier organizovaného zločinu? Ako môže zastupovať Boha na Zemi niekto, kto neberie vážne Ježišove slová podľa Matúša – nezhromažďujte si poklady na zemi, ale zhromažďujte si poklady v nebi, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce? Sú vatikánska moc, katolícka hierarchia a záväzok poslušnosti dôležitejšie ako samotné Ježišove slová? Kde beriete odvahu tvrdiť, že Ježiša uráža človek, ktorý chce poctivé odpovede na legitímne otázky, a nie ľudia, ktorí v jeho mene a v rozpore s jeho učením páchajú tie najhoršie zločiny? Takto sa podľa vás prejavuje božia láska?

     Každá autorita, ktorá vyrastá zo slepej poslušnosti a nie z racionálnej úcty, je výzvou na jej spochybnenie. Darmo bude niekto obhajovať financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu poukazovaním na ich nesmiernu dôležitosť, kým bude efektívnosť vynakladania týchto prostriedkov ešte nižšia a ešte menej transparentná ako činnosť Matice slovenskej. Darmo bude pán Juran z ministerstva kultúry presviedčať verejnosť, že o odluke cirkví a štátu sa už diskutuje, ak je na svojej pozícii od roku 1990 a od tých čias sa v tejto veci nič nezmenilo. Nielenže ostala posledná revolučná požiadavka z novembra 1989 dosiaľ nesplnená, ale po roku 1998 sa začala situácia v tejto oblasti ešte zhoršovať, a to najmä po prijatí tzv. Vatikánskej zmluvy, ktorou presiakol klerikalizmus do najvyšších poschodí slovenskej politiky. Budem stále opakovať, že podmienky tejto maximálne nevýhodnej medzinárodnej zmluvy pre Slovensko sú škandalózne a hraničia s vlastizradou. V Európe neexistuje demokratický štát, ktorý by sa dobrovoľne vzdal zvrchovaného výkonu práva na vlastnom území.

     Darmo budú cirkvi a politické strany natierať občanom ústa medom, že nemajú s odlukou problém a že sú na ňu pripravení. Poviem vám verejné tajomstvo: kým ich k tomu nedonútia ľudia, neurobia vôbec nič. Niektorí preto, lebo sa boja straty podpory silného mocenského spojenca (ktorým cirkevná hierarchia zostáva), iní preto, lebo si uvedomujú neprekonateľné podmienky Vatikánskej zmluvy, že k odluke nemôže dôjsť bez uzavretia dodatkovej osobitnej zmluvy s Vatikánom – rozumej dohody výhodnej predovšetkým pre katolícku cirkev, ďalší preto, lebo to jednoducho nechcú. Ministerstvo kultúry sa napríklad vyhovára na to, že už oslovilo cirkvi, či sú ochotné (!) poskytnúť informácie o stave svojho majetku. Predstavte si, ako by štát zatočil s bežným človekom, ktorý by sa pri zúčtovaní svojich príjmov správal tak ako jednotlivé cirkvi. Niekedy sú výhovorky ich zástupcov až tragikomické. Hovorca KBS Jozef Kováčik, ktorý sa vykrúcal, že katolícka cirkev nevie, koľko toho vlastní, jedným dychom dodal, že štát im vrátil len 60 percent toho, na čo majú nárok. Inými slovami, pán Kováčik nám chce nahovoriť, že katolícka cirkev nevie, koľko toho má, vie však veľmi presne, koľko toho požaduje.

     Premiér Fico, ale aj opozičné strany často zdôrazňujú, že k odluke môže dôjsť až po dohode s cirkvami, že to musí byť dohoda „priateľská“. Chcel by som preto zdôrazniť, že odluka v sekulárnom štáte nemôže byť dohoda LEN s cirkvami. V tomto štáte žije aj trištvrte milióna ľudí bez vyznania, po katolíkoch druhá najväčšia svetonázorová skupina. Chcú nám vari politici nahovoriť, že vláda nemá prihliadať na záujmy týchto občanov, ktorých je viac ako členov malých štátom uznaných cirkví dohromady?

     Nijaká z ponovembrových vlád neudržiavala s katolíckou cirkvou také tesné spojenectvo ako vláda Roberta Fica, ktorý sa označuje za sociálneho demokrata. Pre toto čudné spojenectvo sa nehodí lepší termín ako ten, ktorý som použil v titulku. Je síce viac menej metaforický, ale vyjadruje celú absurdnosť situácie, v ktorej už dávno nejde o moc viery, a v ktorej je viera zneužívaná na mocenské ciele.