štvrtok, 4. apríla 2013

Služba vlasti ako rehoľa


     Dlho som hľadal inšpiratívny príklad ako je tento a dlho som si myslel, že neexistuje. Dnes vám chcem predstaviť muža, s ktorého politikou nemusíte súhlasiť, ale ktorého ľudský rozmer je nielen v našich pomeroch, ale aj v svetovom meradle nevídaný a neprehliadnuteľný. Keď ľudia pohŕdajú prepychovým životom cirkevných hodnostárov a so sympatiami sa pozerajú na gestá skromnosti nového pápeža Františka, len málokto z nich požaduje takú istú vernosť chudobe od politikov. Mnohí majú, naopak, akési tradičné pochopenie pre štátny prepych, ktorý nazývajú „reprezentatívnosťou“ a ak aj kritizujú bohatstvo politikov a nadávajú na ich plytvanie, tak často iba preto, lebo by chceli byť na ich mieste. V časti verejnosti sa dokonca zakorenila naivná predstava, že ľudia by mali do politiky vstupovať bohatí, lebo potom už vraj nebudú kradnúť. Skúsenosť s Pavlom Ruskom, Jirkom Malchárkom, ale napríklad aj so Silviom Berlusconim a ďalšími rozmetala takéto smiešne úvahy na prach. A z tohto zvláštneho zmätku pokrytectva a nenásytnosti sa vynoril človek, ktorý na politickej scéne pôsobí ako apoštol skromnosti.
 


     Uruguayský prezident José Mujica býva označovaný za „najchudobnejšieho prezidenta na svete“. On sám však tento titul odmieta a hovorí, že to nie je chudoba, ale voľba. Populárny El Pepe (ako ho prezývajú) dáva 90 percent svojho príjmu na charitu (väčšinou na zlepšenie bývania pre chudobných) a ponecháva si len priemerný plat Uruguajčana. Odmietol sa nasťahovať do prepychového prezidentského sídla so 42 zamestnancami a zostal naďalej bývať v okrajovej chudobnej štvrti hlavného mesta v polorozpadnutom starom dome s menším pozemkom, na ktorom  jeho žena pestuje chryzantémy. Jeho protikandidát Luis Alberto Lacalle, nad ktorým vyhral roku 2009 voľby s veľkým náskokom, sa mu vysmieval, že jeho dom je skôr jaskyňa, no tento výrok paradoxne pomohol viac Mujicovi. Ako hlava štátu jazdí naďalej na svojom dnes už legendárnom starom belasom autíčku Volkswagen Beetle z roku 1987, ktoré sám šoféruje. Pôdu, na ktorej pestujú kvety, obrába taktiež sám, bielizeň suší na šnúre na dvore a stará sa o chorého trojnohého psa. „Žil som tak väčšinu svojho života, a s tým, čo mám, sa mi žije dobre, toto je moja slobodná voľba,“ povedal novinárom prezident, ktorý pôsobí skôr ako dobrosrdečný starček než štátnik, nikdy nenosí kravatu a drahé obleky, je vegetariánom a pije bylinkové nápoje z dutej tekvice. O jeho bezpečnosť sa starajú iba dvaja muži v civile v zaparkovanom aute na poľnej ceste, ostatných poslal preč.

     Napriek tomu, že je to ľavicový politik, El Pepé nie je medzi socialistami vo svete takou hviezdou ako Hugo Chávez alebo Evo Moráles. A je príznačné, že keď José Mujica odštartoval prezidentskú kampaň, vyhranil sa práve voči týmto dvom pánom a sľúbil voličom, že nebude viesť krajinu takým pompéznym štýlom ako oni dvaja. Často cituje Senecu, že chudobný nie je ten, ktorý má málo, ale ten, ktorý chce stále viac. Tento askét hlása, že jeho cieľom je vytvoriť štát, v ktorom nie je nijaký rozdiel medzi prezidentom a Vaším susedom. O náboženských otázkach hovorí, že Boha stále hľadá.

     Mujicov život najviac ovplyvnil odboj proti diktátorskému režimu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. V krutom väzení, často mučený (dva roky ho držali na samotke na dne úzkej studne), strávil takmer pätnásť rokov. „Väzenie ma naučilo, že človek môže vždy začať odznova,“ hovorí o tomto období. Prepustili ho v roku 1985 po obnovení demokracie a roku 1992 založil ľavicovú stranu Hnutie ľudovej účasti. Mimochodom, jeho manželkou je jeho spolubojovníčka z odboja a senátorka so zaujímavým slovenským menom Lucia Topolansky.

     Samozrejme, že má aj nemálo odporcov. Konzervatívnych voličov pohoršuje, že El Pepe chce zrovnoprávniť homosexuálov, zaviesť právo na potrat a legalizovať marihuanu. No zároveň sa zasadzuje za výrazné využívanie obnoviteľných zdrojov energie a na summite Rio + 20 sa vášnivým prejavom vyprofiloval za neoficiálneho lídra latinskoamerických krajín v boji za trvalo udržateľný život. Kritizuje nadbytočnú spotrebu, obviňuje svetových vodcov, že sú posadnutí vidinou hospodárskeho rastu, poukazuje na obmedzenosť zdrojov a vyzýva k väčšej zodpovednosti a zmene životného štýlu.

     Patrím medzi ľudí, ktorí nemajú vo zvyku vážiť si politikov. Ale takýto štýl politiky je podľa môjho hlbokého presvedčenia nádejou pre všetkých, ktorí veria v lepší svet. Nepožadujem od každého, aby žil práve takto. Ale ak chce niekto poriadne zarábať, nech ide do súkromného sektora. Služba verejnosti by mala byť niečo ako rehoľa. Nie je za tým pokrytecký príkaz, aby si poslanci zmrazili platy na rok o päť percent a aby ministri znížili počet štátnych zamestnancov. Je to životná voľba. Nemusíš svoj život zasvätiť tomu, aby si sa staral o blaho štátu, rozkvet krajiny a šťastie ľudí. Ale ak to robíš, rob to ako poslanie, ako životnú filozofiu, nie ako biznis alebo zamestnanie. Len takíto politici dokážu zostať čistí, neskorumpovaní, verní svojej úlohe a ľuďom, ktorí do ich rúk vložili dôveru. Je nám to smiešne? Ale nesmejeme sa skôr sami sebe a svojim nárokom? Celá civilizácia dnes stojí pred svojou najväčšou štrukturálnou krízou a my sa z nej nevymotáme iba vládnymi opatreniami, ale predovšetkým zásadnou zmenou životného štýlu. Osobný príklad je tou najlepšou cestou, ako vrátiť do verejného života dôveru ľudí, bez ktorej je demokracia mŕtva. Keby aspoň časť politikov nasledovalo príklad Josého Mujicu, svet by mohol byť lepší. A hoci je príklad uruguayského prezidenta skôr výnimočný, o to viac si zaslúži pozornosť, uznanie a možno aj rešpekt.
 
(foto New York Times)